VÁŽKY NA SLOVENSKU

• Vážky na Slovensku
  • zoznam druhov
  • kľúč na určovanie
  • spoločenstvá
    • stojaté vody
      • klasifikácia eunis
      • katalóg biotopov Slovenska
    • tečúce vody
  • slovenská odonatológia
  • ochrana

 

• Zygoptera
• Anisoptera

 

 

Na Slovensku bolo triedenie biotopov a ich katalóg spracované v roku 19961. Cieľom bolo pripraviť jednotný podklad pre mapovanie biotopov. Biotopy sú tu charakterizované predovšetkým pomocou vegetácie. Čiastočne sa v ňom využíva triedenie biotopov spracované pre Databanku fauny Slovenska (DFS) so sedemmiestnym číselným označením typov biotopov. Vegetačné členenie nie je vždy možné úplne využiť pri zoologickom mapovaní. Vo vodných biotopoch (predovšetkým tečúcich vodách) sú určujúce hydrologické charakteristiky (prietok, substrát dna), morfológia toku (akumulačné a erózne časti, meandre), fyzikálne a chemické vlastnosti vody a vegetácia. Pre potreby výskumu vážok preto upravil klasifikáciu biotopov David2. Tu uvádzame jej zjednodušenú verziu.

• Stojaté vody povrchové a podzemné, trvalé a periodické s rôznou genézou a trofiou (Lentické vodné biotopy)
• Jazerá
• Vysokohorské jazerá (plesá)
• Horské jazerá
• Podhorské jazerá a jazerá kotlín
• Jazerá pahorkatín a nížin
• Poriečne vody
• Staré riečne ramená - paleopotamál
• Mimoinundačné a inundačné jazierka
• Vodné nádrže
• Veľké vodné nádrže, priehrady
• Malé vodné nádrže a tajchy
• Rybníky
• Materiálové jamy
• Močiare
• Rašeliniskové močiare (vrchoviská, prechodné rašeliniská a slatiny)
• Nerašeliniskové močiare
• Podzemné vody
• Jaskynné vodné biotopy
• Tečúce vody povrchové a podzemné, trvalé vody s rôznou genézou a trofiou (Lotické vodné biotopy)
• Krenál - prameniská
• Prameniská na nevápencových horninách pahorkatinného až horského stupňa
• Prameniská na nevápencových horninách v horskom až subalpínskom a alpínskom stupni
• Prameniská na vápencoch a mylonitoch
• Ritrál - horské a podhorské časti vodných tokov
• Horné časti potokov a riečok (epiritrál)
• Stredné časti potokov a riečok (meta- a hyporitrál)
• Potamál - nížinné úseky riek, riečok a potokov
• Nížinný potok
• Nížinná rieka
• Kanály a priekopy
• Regulované toky
• Jaskynné toky
• Povrchové umelé vodné biotopy s potenciálnym výskytom vážok
• Zberníky poľných hnojísk
• Silážne jamy
• Studne
• Močidlá na ľan
• Sedimentačné (aktivačné) nádrže
• Odkaliská
• Záhradné a parkové jazierka
• Opustené zaplavené jamy po povrchovej ťažbe uhlia, rekultivácie

Stojaté vody povrchové a podzemné, trvalé a periodické s rôznou genézou a trofiou (Lentické vodné biotopy)

Jazerá (kód biotopu 8210000)

Prirodzené vodné nádrže s rôznym pôvodom (morénové, vhĺbené, prehradené ľadovcom, zosuvmi alebo riečnymi nánosmi). Pravé jazerá sú hlboké viac ako 10 m a vodný stĺpec je teplotne stratifikovaný. Teplotná stratifikácia nezávisí od spôsobu vzniku nádrže (jazerá, priehradné jazerá, rybníky), ale od hĺbky. Rozlíšený je pelagiál, bentál, prítomná je submerzná, natantná a litorálna vegetácia v rôznom rozsahu a v rôznej výškovej a horizontálnej členitosti. Rozlišujeme:

• Vysokohorské jazerá (plesá, 8211000)

  Oligotrofné jazerá lokalizované do alpínskeho výškového stupňa od 1700 (1800) m n.m. Zamŕzajú na 6 až 8 mesiacov, letná teplota vody dosahuje 10 až 15 °C. Majú nízku úživnosť (oligotrofia), diaľkový prenos znečistenia spôsobuje acidifikáciu. Litorál je skalnatý, vegetácia je vyvinutá spravidla v úzkom brehovom páse. Prejavuje sa vlnobitie. Tohto typu je asi 100 plies, napr. vo Vysokých Tatrách Veľké Hincovo pleso (20,1 ha, hĺbka 53,2 m), najvyššie je Modré pleso (2 192 m n.m.). Pre vážky sú vhodné prechody litorálu do rašelinníkových porastov.

• Horské jazerá (8212000)

  Horské jazerá horského až podhorského stupňa od 800 (900) do 1700 (1800) m n.m, napr. Nové Štrbské pleso (1309 m n.m.). Majú dnový sediment s vrstvou detritu. Voda je humínovými kyselinami zafarbená do hneda, pH vody je 4,0 až 6,5. Zamŕzajú na 5 a viac mesiacov v roku, letná teplota vody dosahuje 18 až 22 °C. Porasty rašelinníkov, machov, lišajníkov a makrovegetácia vytvárajú podmienky pre výskyt tyrfofilných druhov vážok.

• Podhorské jazerá a jazerá kotlín (8213000)

  Podhorská zóna, 500 (600) - 800 (900) m n.m, napr. Vihorlat - Morské oko (618 m n.m.). Menšie jazierka sú eutrofné až dystrofné, čiastočne zatienené. Osídlenie vážkami je limitované rozsahom litorálnej vegetácie, typom dnového substrátu atď.

• Jazerá pahorkatín a nížin (8215000)

  Tento typ jazier v nížinnom a pahorkatinnom stupni (200 (300) - 500 (600) m n.m) má vyššiu úživnosť. Voda je prehrievaná, litorál má malý sklon, vyvinutá je zonácia vegetácie. Vhodnosť na osídlenie vážkami sa zvyšuje s výskytom natantnej a submerznej vegetácie a lúčnymi ekotonmi.

Poriečne vody (8220000)

• Staré riečne ramená - paleopotamál (8221000)

  Bývalé riečne ramená nížinných častí tokov, oddelené od hlavného toku prirodzeným vývojom riečneho koryta. Často je príčinou zrušenia spojenia s riekou regulácia vodného toku a vytvorenie hrádze. Napájané sú povrchovou vodou, priesakmi alebo zaústením kanálov. V dôsledku pokročilého zazemňovania je vyvinutá natantná, submerzná a litorálna vegetácia. Sú to cenné biotopy.

• Mimoinundačné (8222000) a inundačné jazierka (8223000)

  Terénne depresie vyplnené povodňovou (inundačné) alebo priesakovou vodou (mimoinundačné). Zanikajúce typy biotopov s veľmi vzácnou faunou kôrovcov (Crustacea) a rastlinnými spoločenstvami.

Vodné nádrže (kód biotopu 8230000)

Umelý typ vodného biotopu (priehradné jazerá, vodárenské nádrže, rybníky). VN sa stavali najmä v 60. – 80. rokoch kvôli zavlažovaniu. Z historického a technického hľadiska je dôležité budovanie tajchov v banskoštiavnickej rudnej oblasti. Výskyt vážok na týchto biotopoch ovplyvňuje vegetácia (litorálna, natantná a submerzná), úživnosť (mezotrofné až eutrofné), spôsoby využívania (vodárenské, energetické, rekreácia, chov rýb) v kombinácii s nadmorskou výškou. V závislosti od využívania, hĺbky a profilu VN sa pri poklese vodnej hladiny obnažuje litorálne pásmo. Rozoznávame:

• Veľké vodné nádrže, priehrady (8231000)

  Objem vody nad 1 mil. m3, VN vodárenské alebo energetické s rekreačným využitím, nížinné až horské,
  1. horské a podhorské (8231100) - 500 - 1300 m n.m. VN Čierny Váh (energetická)
  2. nížinné a pahorkatinné (8231200), do 500 m n.m., VN Sĺňava (polyfunkčná), VN StarinaÚdolná VN Starina s nadmorskou výškou 300 m n.m. patrí do typu pahorkatinných a nížinných VN. Charakterom povodia a vplyvom horského masívu Východných Karpát má charakter podhorský. Podobné okolnosti musíme uvážiť aj pri VN Oravskej, Turčianskej a Liptovskej kotliny. (vodárenská)

• Malé vodné nádrže a tajchy (8232000)

  Vyskytujú sa v nížinnom až podhorskom stupni, 200 (300) - 600 (800) m n.m. Výraznejšie sa prejavuje trofia vodného prostredia. Zonácia vegetácia je spravidla vyvinutá. Podľa priebehu sukcesie sa rozlišujú VN v iniciálnej, strednej až pokročilej fáze zarastania vegetáciou.

• Rybníky (8233000)

  Sú napájané povrchovou vodou. Hlavným účelom je chov rýb. V stredoveku sa rybníky pri kláštoroch a mestách využívali aj ako zdroj vody do vodných priekop v opevnení a pri hasení požiarov. Spoločenstvá vážok rybníkov sú ovplyvnené množstvom a druhom chovaných rýb. Bylinožravé ryby ovplyvňujú rozsah porastov makrovegetácie a intenzitu primárnej produkcie. Ryby konzumujúce hmyz zas vytvárajú na vážky priamy predačný tlak. V dôsledku prehrievania a hnojenia majú rybníky vyššiu trofiu (eutrofné až mezotrofné). Primárnym faktorom limitujúcim početnosť a druhové zloženie odonatocenóz obhospodarovaných rybníkov je vypúšťanie a letnenie. Aj napriek týmto obmedzeniam sú rybníky typom biotopu s výskytom 15 až 20 druhov vážok. Napr. na eutrofných Hrhovských rybníkoch (DFS 7390,7490; 192 m n.m., pH 7,5) bolo zistených 14 druhov vážok4. Unikátne nálezy Leucorrhinia albifrons (SR - vyhynutý druh), L. pectoralis a L. rubicunda z rybníka pri obci Trnávka na severnej Morave v roku 1980 (230 m n.m., pH 6,3) publikovali Ašmera & Dolný5.

• Materiálové jamy (8234000)

  Podzemnou a povrchovou vodou vyplnené priestory vzniknuté vyťažením materiálu (horninový materiál, riečny štrk, piesok, sprašové hliny). Spoločenstvá vážok určuje druh vyťaženého materiálu, hĺbka zaplavených priestorov, sklon brehu, zatienenie, úživnosť vody (splachy), využitie materiálových jám (chov rýb, zdroj pitnej vody, rekreácia), sukcesné štádium vegetácie. Materiálové jamy sú často veľmi cenné sekundárne biotopy s výskytom vzácnych a ohrozených rastlinných spoločenstiev. Majú aj najvyššiu druhovú diverzitu vážok. Môžu sa tu vyskytovať biotopoví špecialisti, napr. na rezavku aloovitú Stratiotes aloides je viazaný výskyt šidla Aeshna viridis, ktorého výskyt u nás zatiaľ nie je potvrdený, len predpokladaný. Významné je až extrémne kolísanie výšky vodnej hladiny. Patria sem tieto hlavné typy biotopov:
  1. Zaplavené lomy, bane (8234100)
  2. Výkopy, jamy, zemníky (8234200)
  3. Štrkoviská (8234300)
  4. Pieskové jamy (8234400)
  5. Jamy po ťažbe hliny (8234500)

Močiare (8240000)

Močiare sú akumulácie povrchovej alebo podzemnej vody v depresiách. Vodný režim závisí od zdroja vody, hladina kolíše, môže aj dočasne vyschnúť (limózna fáza vegetácie). Vývin vážok je podmienený udržaním vody počas minimálne 2 mesiacov (dĺžka vývinu lariev šidielok). Močiare majú rôzny stupeň trofie (eutrofné až dystrofné). Rozlišujeme:

• Rašeliniskové močiare (vrchoviská, prechodné rašeliniská a slatiny, 8241000)

  Biotopy rašelinísk sú výsledkom klimatických a hydrologických pomerov, nadmorskej výšky, podložia, reliéfu, minerálneho zloženia a úživnosti. Vrchoviská sú primárne závislé od zrážok. Slatiny sú na podloží bohatšom na minerály alebo ich živinami zásobuje pretekajúca voda. Močiare majú extrémne fyzikálno-chemické vlastnosti vody (kyslíkový deficit, pH 4 - 7,5). Charakteristický je výskyt biotopových špecialistov, tyrfobiontných a tyrfofilných druhov (Sympecma fusca, S. paedisca, Leucorrhinia pectoralis, L. rubicunda, Somatochlora arctica atd.).
  1. Vrchoviská sú horské rašeliniská so spoločenstvami rašelinníka (Sphagnum), pH 2,8 až 4,5 a extrémne nízkym obsahom voľného Ca2+. Pomer C : N je od 20 do 50, vo vode je teda málo živín.
  2. Intaktné ombrotrofné rašeliniská sú zrážkové vysokohorské vrchoviská, rašelinné jazierka, prechodné a svahové rašeliniská. Špecifickým rastlinným spoločenstvom je Scheuchzerio-Caricetea fuscae a Oxycocco-Sphagnetea.
  3. Prechodné rašeliniská a vresoviská tvoria prechod mezi vrchoviskami a slatinami. Špecifická je minerálna a hydrická charakteristika pôd, optimálna pre spoločenstvá Scheuchzerio-Caricetea fuscae a Caricetum lasiocarpae s prechodom do spoločenstiev zväzu Magnocaricion. Z charakteristických druhov sa vyskytujú: Comarum palustre, Menyanthes trifoliata, Eriophorum angustifolium, Sphagnum cuspidatum, Carex lasiocarpa, Betula pubescens, Molinia caerulea.
  4. Slatiny delíme podľa zdroja vody na prameniskové, zabahnené, prietočné. Podľa obsahu minerálnych látok na:
     • bohaté na Ca2+ (oligo až mezotrofné)
     • chudobné na Ca2+ (kyslé, mezo až eutrofné slatiny).
     Hodnota pH je 4,5 až 7,5, pomer C : N je 9 až 25. Sú teda bohatšie na živiny. Typickým spoločenstvom na penovcových prameniskách a slatinách s vyšším obsahom Ca2+ je Caricion davallianae, Primulo-Schoenetum ferruginei, Parnasio-Juncetum atricapilli s charakteristickými druhmi Juncus alpino-articulatus, Carex davalliana, C. canescens, C. nigra, C. panicea, Pedicularis palustris, Sphagnum cuspidatum, Primula farinosa, Dactylorhiza majalis agg. atď.

• Nerašeliniskové močiare (8242000)

  Sú to plytké terénne alebo mezidunové zníženiny s povrchovou, záplavovou a podzemnou vodou. Vodná hladina výrazne kolíše. Voda je eutrofná až dystrofná, často s vrstvou sapropelu. Vegetácia je spravidla v záverečnom sukcesnom štádiu s výskytom vzácnych a ohrozených rastlinných druhov. Na biotop je viazaný veľký počet druhov rodov Sympecma, Lestes, Coenagrion, Aeshna, Brachytron, Anaciaeshna, Sympetrum. Tieto biotopy boli priamo likvidované pri pozemkových úpravách (v 70. a 80. rokoch) a prirodzene zanikajú v dôsledku sukcesných zmien ekosystému, sú teda veľmi vzácne. Zazemňovanie je urýchlené vysokou úživnosťou, obmedzením záplav a opúšťaním extenzívneho využívania a odstraňovania biomasy.

Podzemné vody (7320000)

• Jaskynné vodné biotopy

  Nie sú pre vážky typické a významné. Sú však známe nálezy lariev vážok z kavernových typov biotopov. Carchini6 (1992) zistil výskyt lariev Somatochlora metallica ssp. meridionalis v etruskej hrobke v Cerveteli (Latium, Taliansko). Voda mala hĺbku asi 0,5 m, pochádzala z dažďových zrážok, vnikala do zatopenej miestnosti otvorom 80 x 120 cm. Svetelné pomery (10 lx, merané 24.7.1987,1000) a ďalšie biotopové charakteristiky má spoločné s jaskyňami. Priamo z jaskyne Pastena (Latium, Taliansko) uvádza zbery exúvií Coenagrionidae a Sympetrinae. Exúviá našiel na stene 1 m nad pretekajúcou vodou 80 m od vstupu v úplnej tme. Potravou lariev mohli byť niektoré z 13 druhov bezstavovcov zistených v jaskyni.

Tečúce vody povrchové a podzemné, trvalé vody s rôznou genézou a trofiou (Lotické vodné biotopy)

Krenál - prameniská (8110000)

Pramene sú prirodzené, permanentné alebo občasné vývery vody na povrch zeme a jej odtok. Každý prameň má iný chemizmus vody, teplotu, expozíciu, výdatnosť atď. Klasifikácia prameňov je založená na analýze charakteristík stanovišťa. Najdôležitejšie kritérium je nadmorská výška prameňa (vysokohorské, stredohorské a nížinné). Rozmanitosť biocenóz prameňov je určená tiež obsahom rozpusteného vápnika. Veľmi vysoký obsah vápnika spôsobuje tvorbu sintra. Taký biotop je spravidla druhovo veľmi chudobný a osídlený kalcibiontnými špecialistami. Okrem obsahu vápnika majú pramene ďalšie vlastnosti vodného chemizmu, napr. obsah solí, ktoré tak isto určujú charakter spoločenstva. Prameniská sú ohrozené acidifikáciou a rozšľapávaním dobytkom.

Ružičková et al.1 rozlišujú v rámci pramenísk tieto typy biotopov:

• Prameniská na nevápencových horninách pahorkatinného až horského stupňa (8111000) s mäkkou, prekysličenou vodou a teplotou vody 7 až 11°C. Maximálna výdatnosť prameňa je na jar. Najčastejší výskyt je vo výške 400 až 1000 m n.m.
• Prameniská na nevápencových horninách v horskom až subalpínskom a alpínskom stupni (8112000) majú pH vody 5,1 - 7,0 a teplotu vody 3 až 6°C.
• Prameniská na vápencoch a mylonitoch (8113000) majú vysoký obsah Ca2+ iónov. Voda je prekysličená, tvrdá, s pH 7,2 - 7,9. Charakteristická je tvorba vápnitého tufu (penovce). Buchwald10 charakterizuje tento typ biotopu: pH 6,9 - 8,4, celková tvrdosť 8,8 - 23 ° dH s veľmi nízkou koncentráciou fosfátov a amónia (oligotrofné vody). Charakteristické je vysoké zastúpenie Utricularia sp., Drosera sp., Primula farinosa.

Ritrál - horské a podhorské časti vodných tokov (8130000)

• Horné časti potokov a riečok (epiritrál) sú modelované silou eróznej činnosti vody (okruhliaky, štrk a piesok). Maximálne letné teploty dosahujú 5 až 10°C, typické sú perejovité úseky s vysokou turbulenciou vody, tok má spád do 50‰. Voda je studená aj v lete. Rastlinné spoločenstvá sú zo zväzu Ranunculion fluitantis, Callitricho-Myriophylletum alternifolii, Sietum erecti-submerzi, Nasturtietum officinalis atď.
• Stredné časti potokov a riečok (meta- a hyporitrál) majú šírku koryta až 10 m, maximálna priemerná letná teplota dosahuje 15 až 17°C, spád je 2 - 8‰. Nachádzajú sa vo výške 200 až 600 m.n.m. Typické toky v karpatských kotlinách a podhorských oblastiach (Hron, Váh) sú silno devastované činnosťou človeka.

Potamál - nížinné úseky riek, riečok a potokov (8140000)

Spád tokov vo výškach 200 (300) m n.m. nepresahuje 2‰. Dno tvorí štrk a piesok (Váh, Hron, Dunaj) alebo ílovitý a ílovito-hlinitý substrát (Ipeľ, Latorica). Prietoky sú kolísavé, povodňové stavy sú na jar a na jeseň.

• Nížinný potok (8141000)

  Slabo preštudované typy vodných ekosystémov. Šírka je menšia ako 10 m (väčšinou 2 až 4 m), substrát dna je bahnitý, ílovitý, piesčitý až štrkovitý. V miestach s pomalým prúdom sa vytvárajú sedimenty bahna až gyttja. Pomaly tečúce potoky a lúčne priekopy v kultúrnej krajine sú mezotrofné až eutrofné (pH 7,0 - 8,2, rýchlosť toku vody 0,2 - 0,8 m.s-1). Bývajú porastené makrovegetáciou s dominantnými druhmi Sparganium erectum, Veronica beccabunga, Myosotis palustris, Glyceria fluitans, Sium erectum (asoc. Sparganio-Glycerietum fluitantis). V eutrofných typoch je hojný Potamogeton natans, P. crispus, Zanichellia palustris, Coleogeton pectinatus.

• Nížinná rieka (8142000)

  Šírka viac ako 10 m, spád menší ako 3‰. Dno je štrkovité, piesčité alebo hlinité. V prípade vysokých brehov so strmým spádom chýba makrofytná vegetácia. Charakteristický je vyšší obsah transportovaných látok, spôsobujúcich zákal vody. Vegetácia tvorí porasty v nánosových častiach toku. Ekosystém je ohrozovaný organickým a ropným znečistením, úpravami koryta a výstavbou MVE. Podľa morfológie toku rozlišujeme:
1. eupotamál - bočné ramená nížinných častí toku, prietočné
2. parapotamál - slepé ramená, spojené s hlavným korytom len spodným koncom, prietočné len pri vysokom vodnom stave
3. plesiopotamál – mŕtve ramená, reguláciami alebo prirodzeným vývojom oddelené od hlavného koryta. Stredné a dolné časti tokov charakterizuje výskyt redukovaného spoločenstva Ranunculetum fluitantis. Potamogeton pectinatus a Zannichellietum palustris indikujú vysoké zaťaženie vodného prostredia organickými látkami. Phalariedetum arundinaceae rastie na upravených častiach brehov. Nánosové časti koryta mimo prúdnice a mŕtve ramená zarastá asociácia Sagittario-Sparganietum emersi. Brehové porasty a lužné lesy tvoria spoločenstvá Carici remotae-Fraxinetum, Stellario-Alnetum, Salicetum triandro-viminalis, Fraxino-Ulmetum atď.

Kanály a priekopy (8150000)

Otvorené alebo kryté umelé vodné toky budované pri hydromelioračných úpravách tokov a odtokových pomerov v krajine. Podľa funkcie rozlišujeme derivačné, odvodňovacie a závlahové kanály. Po čiastočnom zanesení koryta sa vytvárajú porasty makrovegetácie, rýchlosť prúdu sa spomaľuje. Podobne ako na lúčnych priekopách sú zastúpené rastlinné spoločenstvá brehov malých vodných tokov zväzu Sparganio-Glycerion fluitantis. Spoločenstvo Glycerietum fluitantis má pri zvýšenej eutrofizácii tendenciu šíriť sa pozdĺž melioračných kanálov. Niektoré spoločenstvá, napr. Beruletum angustifoliae (syn. Sietum erecti), indikujúce pomaly tečúce oligo- až mezosaprobné vody s pH 7,0 až 8,2, naopak ustupujú.

Tento typ biotopu môže byť cenným sekundárnym biotopom vážok, napr. kanál Hámske tŕstie, kanály v nivách Latorice a Moravy. Kanály a lúčne priekopy sú biotopy s výskytom 20 až 30, často vzácnych druhov vážok. V oligotrofných, presvetlených a na bázy bohatých odvodňovacích kanáloch, materiálových jamách a penovcových prameniskách sa vyskytujú husté porasty chár (zväz Charion vulgaris), ktoré sú vhodným úkrytom lariev vážok rodu Sympetrum.

Regulované toky (8160000)

Regulované toky sú hydromelioračnými úpravami na rôzne dlhom úseku devastované potoky a rieky. Koryto je opevnené rôznym materiálom, vzácne vegetačne vŕbami. Po narušení opevnenia vysokými vodnými stavmi môže dôjsť k sedimentácii splavenín a uchyteniu vegetácie. Vodné stavy veľmi kolíšu, začiatkom leta aj vysychajú.

Jaskynné toky (7311000)

Z našich krasových oblastí nemáme údaje o výskyte lariev vážok v tomto type vodného biotopu. Larvy sa sem môžu dostať splavením z povrchových častí tokov.

Povrchové umelé vodné biotopy s potenciálnym výskytom vážok

Zberníky poľných hnojísk (7210000)

Extrémny typ biotopu. Hromadné kladenie (tandemy druhu Sympetrum sanguineum) do močovky hnojiska PD Jelenec (DFS 7675, 200 m n.m.) bez možnosti vývinu vajíčok pozoroval 12.9.1997 David11.

Silážne jamy (7220000)

V nepoužívanej vybetónovanej silážnej jame pri Gôtovanoch (Liptov, DFS 6983, 590 m n.m., vodná plocha ± 45 m2, hĺbka do 30 cm, porast Eleocharis palustris) zistil David12 v roku 1995 výskyt vážok. Lokalita bola materským biotopom Enallagma cyathigerum a Libellula depressa. Zistené boli druhy iniciálneho spoločenstva Ischnura elegans, I. pumilio, Coenagrion puella, Aeshna cyanea a Lestes sponsa. Náhodný bol výskyt Calopteryx splendens.

Studne (7230000)

Extrémny biotop. Pri Banskom Studenci na lúke našiel David13 kamennú studňu bez poklopu. Kamenné obloženie bolo na úrovni terénu. Vegetácia bola ponorená do vody, boli medzi ňou larvy Aeshna cyanea. Ako potrava im zrejme slúžili larvy komárov a kôrovce.

Močidlá na ľan (7240000)

Močidlá sú zanikajúci typ biotopu s podmienkami vhodnými na vývin vážok. V súčasnosti nemajú špecifické podmienky, v minulosti to mohol byť spôsob využívania. V Štiavnických vrchoch (Banský Studenec, Holý vrch, DFS 7579, 450 m n.m., okraje vyložené kameňmi, na lúke) boli v močidle zistené larvy Enallagma cyathigerum a Aeshna cyanea13. V Bielych Karpatoch (Grúň, Nová Bošáca - Dorotkovci) boli močidlá vyschnuté alebo zničené.

Sedimentačné (aktivačné) nádrže (7250000)

Extrémny typ biotopu s aktivovaným kalom z biologického čistenia odpadových vôd. Podmienky (teploty od 0 do 50 °C, extrémne kolísanie obsahu kyslíka) neumožňujú vývin lariev vážok.

Odkaliská (7360000)

Odkalisko14 je prírodný alebo umelo vytvorený priestor slúžiaci na trvalé alebo dočasné uskladnenie kalu. Počas výskumu na odkalisku rudných baní pri Markušovciach (Hnilecké vrchy, DFS 7189, 480 m n.m., 1996) boli nad vegetáciou zistené imága Enallagma cyathigerum, Aeshna cyanea, Orthetrum cancellatum, Sympetrum striolatum a S. vulgatum (David). Larvy vážok sa v odkalisku nemôžu vyvíjať. Podobný výsledok priniesol výskum odkaliska bane Hell v Banskej Belej (Štiavnické vrchy, DFS 7579, 580 m n.m., 1992).

Záhradné a parkové jazierka (7270000)

Zaujímavý typ biotopu s výskytom vážok. Vhodnosť pre vývin lariev závisí od hĺbky, doby napúšťania a vypúšťania vody a prítomnosti vegetácie. Zistené boli larvy a imága Libellula depressa, Aeshna cyanea, Ischnura elegans, Coenagrion puella.

Opustené zaplavené jamy po povrchovej ťažbe uhlia, rekultivácie (6500000)

Na Slovensku neboli odonatologicky skúmané, lokalizované sú v území s povrchovou ťažbou hnedého uhlia (Horná Nitra). Rekultivované plochy so samovoľnou sukcesiou sú potenciálne zaujímavým biotopom pre vážky. Južne od Lipska (NSR) zistili Krug et al.15 10 rokov po skončení ťažby 13 druhov vážok. Autochtónny výskyt bol potvrdený u Lestes dryas, Sympecma fusca, Ischnura pumilio, Sympetrum striolatum, S. flaveolum a S. pedemontanum. Pravdepodobne autochtónne sú Lestes barbarus, L. viridis, L. virens, Orthetrum coerulescens a O. brunneum. Zatúlané boli Anax parthenope a Calopteryx splendens.